Návšteva v ateliéri

Ján Čalovka

Keď som sa roku 1974 po prvý raz vybrala do Sandriku v Dolných Hámroch. aby som sa oboznámila s históriou a súčasným výrobným programom tejto továrne a zahrnula jej dejiny do svojej výskumnej úlohy, vyhľadala som aj Jána Čalovku (nar. 1936). Chcela som osobne spoznať autora, ktorého dielo mi bolo známe z výstav a prehliadok úžitkového umenia.

Malá pracovňa v byte na sídlisku bola zaplnená grafickými návrhmi, modelmi a prototypmi výrobkov. Dovtedy bolo pre mňa meno Jána Čalovku synonymom príborov riešených aj z hľadiska výtvarného. A preto som bola veľmi prekvapená, keď sa autor pri rozhovore vyjadril v tom zmysle, že príbory sú preňho už viac-menej ukončeným dielom. Bolo to v roku 1974.

V súvislosti s prípravou Čalovkovej výstavy na pôde Slovenskej národnej galérie v minulom roku, ktorá mala byť retrospektívou dvadsaťročnej práce v oblasti navrhovania príborov, sme sa znova stretli, ale už v novom ateliéri v Pukanci. Svetlo, priestor, pohodlie a atmosféra pokojného domáceho prostredia sú vytúženým cieľom každého výtvarníka. Pre Čalovku sú tieto podmienky výsledkom dlhoročnej tvrdej práce na sebe a pre celú našu spoločnosť. A sú zaväzujúce pre ďalšie tvorivé úsilie.

Dizajn, priemyselný dizajn, strojársky dizajn – to sú pojmy, na ktoré Čalovka vždy veľmi živo reaguje. Rozširuje, upresňuje, hľadá súvislosti a vyslovuje vlastné názory skúseného výtvarníka – dizajnéra. Lebo ním sa cíti a ním aj je v tom naj pravejšom zmysle slova. Dielo, ktoré overil široký okruh spotrebiteľov a hodnotili poroty na medzinárodných a domácich prehliadkach a súťažiach, to najlepšie dokazuje. A tak sme sa rozhovorili o súčasnej podobe tejto relatívne mladej výtvarnej disciplíny a o výsledkoch vlastnej tvorby . . .

Začiatky činnosti slovenských priemyselných výtvarníkov – dizajnérov v oblasti spotrebného a strojárskeho priemyslu sa dajú lokalizovať na koniec päťdesiatych a začiatok šesťdesiatych rokov nášho storočia. Spočiatku náhodne, neskôr už programovo, sa podieľa na zvyšovaní akosti výrobkov skupina výtvarníkov, medzi ktorými má Ján Čalovka osobitné a výrazne konštantné postavenie.

Priemyselný dizajn pre oblasť príborov a stolovacích súprav bol sférou jeho začiatočných kreatívnych prejavov. Osobnosť Jána Čalovku je pevne zviazaná so Sandrikom, továrňou na výrobu úžitkových predmetov z kovu, známou v Európe už od konca minulého storočia (založená roku 1895). Začínal tu pracovať ako učeň (roku 1950). Dokonalé poznanie technológie výroby určovalo jeho prístup k návrhom a ich realizačným možnostiam.

Neskôr ako vedúci výtvarník posúva hranice kultúry stolovania do vyšších estetických polôh, plne zodpovedajúcich súčasným životným a spoločenským požiadavkám. Ešte aj dnes, keď dizajnérsky rieši nové stroje a zariadenia pre rozličné naše výrobné podniky, spolupracuje so Sandrikom pri tvorbe nových vzorov príborov. Krátko po skončení základného výtvarného vzdelania (SUPŠ v Bratislave roku 1956) navrhuje príbor pre Expo ’58 v Bruseli. Vytvoril vzor, ktorý je už vyše dvadsať rokov najrozšírenejším druhom príboru v našich domácnostiach a Stravovacích zariadeniach. V priebehu ďalších, približne desiatich rokov, keď sa systematicky venuje tvorbe príborov, obohacuje základné tvary o nové prvky.

Naberačková časť lyžice postupne stráca svoj tvar misky a dostáva podobu stlačeného plytkého oválu alebo „okrúhleho štvorca“. Najmarkantnejším zmenám podlieha čepeľ noža. Nepravidelný trojuholník a kosoštvorec s hladkým alebo vrúbkovaným rezným okrajom vzbudzuje niekedy dojem chirurgického nástroja. Vidlička so svojimi ostrými hrotmi je hranicou medzi oblou líniou lyžice a rovnou plochou čepele noža. Zakrivenie a profil rukoväte pôsobia jednotne i v proporcionálnom pomere a vždy rešpektujú uchopenie rukou. Z nehrdzavejúceho plechu alebo v kombinácii kovu a dreva vznikol exkluzívny unikátny príbor, ktorý v sebe skĺbuje výtvarné a účelové vlastnosti a kritériá. V nadväznosti na príbory riešil Čalovka aj ostatné doplnky.

V spolupráci s Kovosmaltom vo Fiľakove sa však zaoberal aj zariadením pre kuchynský interiér, počnúc nádobami na prípravu jedál až po samotnú pracovnú linku. Mnohé z týchto návrhov, kde sa autor prejavil ako dizajnér riešiaci problematiku ako komplex určitých znakov a javov, však zostali len v modeloch a maketách.

Začiatkom sedemdesiatych rokov (od roku 1973 je zamestnaný ako dizajnér v Inštitúte priemyselného designu v Bratislave) sa úspešne zúčastnil na niekoľkých súťažiach na nábytkové kovanie, nože a svietidlá. To však už bolo obdobie, keď sa začínali uplatňovať jeho dizajnérske riešenia aj v strojárskom priemysle, ktorý sa stal pre neho dominantnou sférou tvorby.

Spomeňme niekoľko prípadov týchto riešení: Vagónka Poprad (wagón Wap v spolupráci s J. Vavrom, 1973), Elitex Nitra (textilný stroj, 1975), Strojáreň Piesok (zakružovací stroj, 1973), Východoslovenské strojárne Košice (automobil pre poľnohospodárov v spolupráci s J. Ondrejovičom, 1975), Lodenice G. Steinera Komárno (tlačný remorkér RMNL 1400 v spolupráci s I. Didovom a J. Ondrejovičom, 1976), Závody 29. augusta Partizánske (plnoautomatická aktivačka, 1977), Smrečina, závod Pukanec (laboratórny nábytok, 1978).

Celý rad našich výrobných podnikov eviduje zlepšenie svojho strojového parku zásluhou Čalovkových dizajnérskych riešení. Strojársky priemysel, to sú sólo stroje a celé zariadenia, na ktorých dennodenne pracujú ľudia. Tam už nestačí len povrchová úprava – nový tvar, iná farba. Tam je potrebný precízny prieskum manipulačných úkonov, úzke kontakty s konštruktérom a dokonalé osvojenie si prevádzky. Keď sa nad tým všetkým zamyslíme, musíme si uvedomiť náročnosť úloh. ktoré dizajnéra pri tejto tvorbe čakajú. A takmer vždy na každoročnom celoštátnom vyhodnotení a vyhlásení vynikajúcich výrobkov roka boli medzi ocenenými aj výrobky, na ktorých sa podieľal Ján Čalovka.

Agneša Osmitzová

Zdroj: Výtvarný život, 4/25, 1980, rodinný archív