Spomínam so zármutkom
Janko pre mňa zostáva usmievavý, pokojný, rozhľadený, podnikavý, energický a praktický človek, výborný návrhár a organizátor, v čom bol celkom výnimočný. Trochu som mohol sledovať jeho úspešnú kariéru, naposledy sme sa stretli v Pukanci v nedeľu 7. 6. 1987 boli sme spolu s arch. Jarom Vitkom , arch. Gabou Cimmermannovou.
Eduard Toran, New York, 2011
Ján Čalovka, fenomenálny výtvarník, skvelý človek a dobrý kamarát
Bolo to sychravé jarné ráno roku 1974, keď som sa po prvý raz autobusom vybrala do Sandriku v Dolných Hámroch v súvislosti s mojou diplomovou prácou. Pracovníci podniku ma prijali s veľkou ochotou a trpezlivo ma previedli takmer celou výrobou, ktorá už v tom čase menila svoj program a popri príboroch a tzv. hotelovej dutine sa venovala aj iným komoditám (kovové kanistre, prepravky a pod.)
Vedela som, že dizajnérom je Ján Čalovka, ktorého som dovtedy osobne nepoznala. Neskrývala som svoje prekvapenie, keď mi oznámili, že zorganizovali stretnutie, ale musíme ho navštíviť v jeho panelákovom byte, pretože tvorí v domácom prostredí, ktorý bol aj jeho ateliérom.
Museli sme však čakať do predpoludnia, „lebo Jano vstáva neskoro“… Bol už vtedy takou významnou, prínosnou a rešpektovanou osobnosťou pre fabriku, že mu tolerovali aj takýto komfort. A v tom čase bol azda jedným z mála priemyselných výtvarníkov, ktorý pracovali v individuálnom pracovnom režime. Napokon, po takmer štvrťstoročí (začínal tu roku 1950 ako učeň profesie rytec kovov), mal azda na to aj nárok… Po rokoch sa presťahoval do Pukanca do priestorného rodinného domu, ktorý si dal postaviť vo funkcioanalistickom štýle, ktorý vo svojom dizajne roky preferoval. Od toho času sme sa stretli ešte veľakrát. Pri koncepcii autorovej výstavy v Slovenskej národnej galérii (1979 Bratislava a 1997 Bratislava, Dunajská Streda, Zvolen, Levice), na príprave projektov architektonických a dizajnérskych riešení remorkérov pre Slovenské lodenice v Komárne, kde som bola prizvaná ako teoretik, na seminároch v Tatranskej Lomnici v sedemdesiatych rokoch 20. storočia. Na umeleckých komisiách Slovenského fondu výtvarných umení, ktoré vtedy schvaľovali umelecké projekty, prezentoval svoju prácu aj prácu kolektívu (grafické návrhy a výstupy) vždy na najvyššej profesionálnej úrovni. Na každý pracovný meeting bol perfektne pripravený a svoje práce predstavoval s precíznosťou a naratívnou pestrosťou.
Kto Jána Čalovku aj osobne poznal, vie, že bol človekom otvorenej mysle a veľkých vízií. Svojou priateľskou a veselou povahou bol príjemnou a sympatickou osobnosťou pre svoje okolie, kolegov aj kamarátov. A prostredníctvom svojho emblematického príboru vzor 58, ktorého sa vyrobilo milióny kusov, sa stal nesmrteľne prítomným v našom živote…
Ako sme sa zoznámili
Po auguste 68 skupina mladých architektov a výtvarníkov v Banskej Bystrici cítila potrebu sa stretávať a konfrontovať si svoje tvorčie názory. Z iniciatívy Spolku architektov vzniklo volné združenie AVT (architekti-výtvarníci-teoretici), ktoré sa neorganizovane stretávalo v klube architektov.Boli to stretnutia poznávania, výmeny názorov, ale aj nových kontaktov a spolupráce.
Práve tu som sa zoznámil s Jánom Čalovkom. Rovnaký vek a názory na dizajn a architektúru viedli k vzájomnej spolupráci a priateľstvu. Prvou spoločnou realizáciou boli kovové preliezačky u materskej škôlky v Prievidzi. V roku 1975 som v centre mesta Banskej Bystrice realizoval experimentálnu základnú školu. Pozemok školy susedil s evanjelickým cintorínom a vznikol problém, ako tieto lokality od seba oddeliť. Vymysleli sme asi štyri tvary betónových tvárnic, ktoré sa dali ľubovolne murovať a obojstranne vytvárali zaujímavý reliéf. Tento reliéf bol kompozične kombinovaný s hladkými plochami z pohľadového betónu a prežíva do dnešnej doby. V tomto období Janko vytvoril a realizoval krásny dizajnový návrh oceľového krbu a dekoračnej mreže na mojej drevenici na Salaškách pod Krížnou vo Veľkej Fatre.
V rámci vzájomnej spolupráce som sa stal aj „rodinným architektom“. V Pukanci som zanechal rukopis na novostavbe rodinného domu pre Jána a manželku Blaženu a v projektovom riešení ostala rekonštrukcia pôvodného rodičovského domu pre syna Jána. V Kmeťovciach som vyprojektoval rekonštrukciu rodinného domu pre dcéru Blaženu. Nebola to len pracovná spolupráca, ale aj vzájomné rodinné stretnutia, na ktoré s manželkou radi spomíname.
Janko bol vynikajúci dizajnér, ale predovšetkým dobrý človek. Stále mi ostáva v pamäti, nakoľko sa sním rozprávam každý deň, keď beriem do rúk jeho neprekonateľný „Brusel 1958“.
Ing. arch. Pavel Rek
Ján Čalovka, priateľ a kolega
S Janom som sa zoznámil už ako študent VŠVU nového študijného odboru – tvarovanie výrobkov spotrebného priemyslu. S naším pedagógom, doc. Václavom Kautmanom sme ho navštívili v rámci exkurzie po pracoviskách známych slovenských dizajnérov. Po skončení školy v roku 1973 som sa zamestnal na Inštitúte priemyselného dizajnu (IPD) v Bratislave. Jano sa stal mojím kolegom, spolupracovníkom a priateľom. V tíme odborníkov z rôznych profesií sme robili projekčnú, poradenskú a hodnotiacu činnosť pre rôzne podniky. Na dizajne sme robili aj mimo zamestnania, prostredníctvom Slovenského fondu výtvarných umení (SFVU). Ako od kolegu a priateľa som sa mnohému naučil, nie len profesne, ale poučný bol pre mňa aj jeho racionálny pohľad na život. V kontakte sme boli aj po odchode zo zamestnania. Využil som každú príležitosť, aby som ho v Pukanci navštívil a porozprával sa o tom, čo sa udialo od nášho posledného stretnutia. Posledný raz sme sa stretli v Banskej Štiavnici, keď som ho pozval na výstavu pedagógov Ústavu dizajnu, Fakulty architektúry STU.
akad. sochár Marian Drugda
Spomínať na Jána Čalovku znamená pre mňa vrátiť sa aj k mojej vlastnej minulosti
Spomínať na Jána Čalovku znamená pre mňa vrátiť sa aj k mojej vlastnej minulosti, k rokom práce v Slovenskom centre dizajnu. Keď sme si v rokoch v tejto novej inštitúcii začali ujasňovať, že jednou z našich dôležitých úloh je mapovanie histórie slovenského dizajnu, došlo aj na zhodnotenie tvorby Jána Čalovku. Najskôr to boli články v časopise Designum, ale v nasledujúcom desaťročí toto poslanie dostalo konkrétnejšiu podobu. Predovšetkým ustanovením Zvláštnej ceny, ktorú na návrh SCD udeľoval minister kultúry v rámci súťaže Národná cena za dizajn. Prvýkrát cenu dostal práve Ján Čalovka v roku 2005.
Potešilo ho to, ale táto udalosť zostala pre nás naozaj pamätná aj z menej pozitívnych dôvodov – udeľovanie sa dialo v situácii, keď bola kriticky ohrozená existencia SCD snahami ministerstva zrušiť inštitúciu. Práve pocit, že robíme naozaj potrebnú a zmysluplnú vec, keď upozorňujeme na výnimočný zjav, ktorý formoval slovenský dizajn v storočí, nám všetkým dodávala silu prekonať to.
Profesionálne krédo Jána Čalovku mi pripomína inú pozoruhodnú osobnosť spomedzi zakladateľov slovenského dizajnu, s ktorou sme sa nedávno rozlúčili – Jaroslava Tarabu. Majú veľa spoločného – začínali približne v rovnakom čase. Obaja ešte vlastne ako tínedžeri nastúpili do práce vo fabrikách, kde našli svoje poslanie a dostali základy pre budúce povolanie. Taraba v sklárni v Lednických Rovniach a Ján Čalovka v Sandriku v Dolných Hámroch sa najskôr zoznamovali s materiálmi a technológiami, neskôr, keď ich dokonale zvládli, navrhovali dizajn produktov, ktoré sú dodnes oceňované. Ešte jedna podobnosť – obaja si strážili vo svojej návrhárskej práci hodnotu funkčnosti ako najdôležitejšej stránky dobrého dizajnu.
V Sandriku vytvoril Ján Čalovka mnoho návrhov na riad a príbory, no už navždy zostane zapísaný ako tvorca jedného s mála – ak nie vôbec jediného – produktu s pôvodným slovenským dizajnom, ktorý sa vyrábal 50 rokov, a to príboru Brusel. Jeho práca v tejto fabrike však napokon bola prípravou pre iné veľké projekty, ktoré v nasledujúcich desaťročiach navrhoval – stroje a nástroje, nábytok, kachle, vagón či lode, ale aj každodenné „banality“ ako topánky. V Slovenskom múzeu dizajnu nám jeho rozsiahlu prácu pripomínajú nielen jeho efektné realizácie stolovacích riadov a príborov, ale aj množstvo kresieb – návrhov na dámske aj pánske topánky a rozpracovaných modelov. Hovoria o jeho kreativite, precíznosti a dôslednosti, znalosti témy, materiálu a pracovných postupov a hlavne pozornosti, ktorú venoval týmto „malým veciam“, rovnako ako tímovej práci na návrhoch pre riečne lode.
Jeho práca nás inšpirovala k zorganizovaniu študentskej súťaže a výstavy Pocta príboru v roku 2008 v galérii SCD Satelit. Mohli sme vďaka zapožičaným originálom príborov, mís a nádob zväčša z jeho osobného archívu predstaviť aj časť jeho dizajnérskej práce. Zatiaľ posledné stretnutie s fragmentom jeho tvorby bolo na výstave v Satelite v roku 2015. Rozsahu jeho dizajnérskych počinov by však zodpovedala určite profilová výstava aj monografické spracovanie jeho diela. Verím, že sa dočkáme.
Adriena Pekárová, máj 2020
Optimistický, angažovaný a pracovitý
Optimistický, angažovaný a pracovitý, aj taký bol Ján Čalovka, slovenský dizajnér 20. storočia. Neviem, či by s tým súhlasila jeho rodina, ale ja si ho pamätám ako vždy usmievavého človeka, ktorý chcel za každú cenu hľadať dobré riešenia – samozrejme dizajnérske, ale aj spoločenské.
Zasiahol svojou kreatívnou prácou skoro do všetkých oblastí výroby, ale najvýraznejšie do príborov a riadov, ktoré vyrábal Sandrik Dolné Hámre. Spomínam si, na prvé roky vzniku Slovenského centra dizajnu (SCD, 1992) ako nám dával jasne najavo, že stojí pri nás. Keď vznikla mánia organizovania rôznych súťaží miss krásy, my v SCD sme ako ironickú reakciu zorganizovali tiež súťaž o Najkrajšiu misku Slovenska – respektíve nádobu, predmet (1994) a on nám ponúkol pomoc. Ochotne nás skontaktoval s M. Pacherom, vtedajším starostom malebného mestečka Pukanec, kde rodina Čalovkovcov žije. Spoločne pre nás našli priestor na výstavu, vtedy už v opustenej základnej škole. Výstava sa konala v triedach a na vyhlásenie výsledkov súťaže prišli nielen domáci Pukančania, ale aj študenti a dizajnéri z Bratislavy. Janko zaangažoval, aj EXUNACO, výrobcu kancelárskeho nábytku, ktorý sídlil tiež v Pukanci, aby súťaž sponzoroval. Firma vtedy prispela cenami – kancelárskym nábytkom. Neskôr sa nám takého veľkorysého sponzora zháňalo len veľmi ťažko. Myslím ale, že tu malo vtedy rozhodujúci vplyv meno a osobnosť Jána Čalovku. Spomínam si tiež, ako sa angažoval za kvalitu výučby v súkromnej Strednej umelecko-priemyselnej škole v Hodruši – Hámroch. Organizoval pre nich súťaže a zháňal do komisie odborníkov z celého Slovenska. Niekoľkokrát sme ho navštívili v jeho dome v Pukanci s krásnym výhľadom na Štiavnické vrchy. Okrem potešenia z jeho osobnej prezentácie svojich dizajnov sme si vychutnali aj skvelú kávu, ktorú nám uvarila jeho milá pani manželka. Keď sme zakladali múzeum dizajnu, Janko nám venoval do pripravovaných zbierok množstvo kresieb – návrhov topánok, príborov, strojov a nástrojov. Malú časť z jeho veľkej tvorby vystavujeme na výstave 100 rokov dizajnu na Slovensku.
Katarína Hubová, máj 2020
