Na „svokrovici“ u Jána Čalovku

Až budete najbližšie jesť, dobre si obzrite príbor, ktorý budú držať vaše ruky. Nóó, viem… doteraz ste to nikdy neurobili a teraz sa pýtate, prečo? Ťažko vám to vysvetlím jednou – dvomi vetami. Ale keď budete mat trpezlivosť a prečítate si reportáž pekne až do konca, presvedčíte sa, že aj ten – ako sa zvykne medzi ľuďmi hovoriť – obyčajný príbor je vlastne svojím spôsobom veľmi zaujímavý a za trochu vašej pozornosti ozaj stojí. Keď nie pre iné, tak aspoň preto, že je vlastne najmasovejším umením (dokonca si ho vkladáme do úst) a hádam by sa patrilo… Nie, nechcem vás kárať. Ale väčšina ľudí ani nevie, akým príborom obedovala. Presvedčte sa! Spýtajte sa svojich, ako vyzeral príbor, ktorým dnes jedli. A ak neobedovali práve doma, zrejme zakokcú: „To bol taký príbor… no príbor! Nevieš, ako vyzerá!?“ Túto otázka si môžete položiť aj sami a neviem, neviem …

Kde inde začať rozprávanie o príboroch, ak nie u Jána Čalovku, priemyselného výtvarníka v dolnohámorskom Sandriku. V jeho hlave sa zrodili desiatky návrhov. Skoro všetky príbory, ktoré teraz vyrábajú v Sandriku, navrhol on. Medzi odborníkmi je uznávanou kapacitou. Pre bežného konzumenta je však anonymným autorom, hoci vo verejnosti je známy jeho príbor vzor 67 MONTREAL, ktorým boli vybavené všetky naše pohostinské zariadenia na EXPO 67. Ján Čalovka sa už zúčastnil niekoľkých medzinárodných výstav. Jeho príbory videli vo Varšave, Londýne, Budapešti, Sofii, Novom Sade, Berlíne, Viedni. Najmä vo Viedni si ho všimli a ponúkli mu, aby aj im navrhol niekoľko príborov. Škoda, že nadviazané kontakty roztrhol August.

Ján Čalovka okrem toho, že je schopným a uznávaným výtvarníkom, je aj vynikajúcim človekom a spoločníkom. Pobudnúť s ním niekoľko hodín – to je zážitok. Človeka udiví svojím myšlienkovým bohatstvom. Má v sebe iskru života, ktorú mnohí z nás postrádajú. Posadili sme sa v jeho byte do veľkých pohodlných kresiel a on nám namiešal svoju špecialitu (do decového pohára sa naleje tretina „svokrovice“, teda dobrej slivovice, a dve tretiny bieleho cinzana. Podáva sa s ladom. Začali sme – akože ináč – o politike a až od nej sme sa dostali k téme našej reportáže.

V Sandriku v Dolných Hámroch skorá každý rok dávajú do výroby nový druh príboru. Neviem, či sa vám to vidí veľa alebo málo, ale v skutočnosti je to veľa. A návrhov ešte oveľa viac, lebo len tak si môže Ján Čalovka udržal úroveň so svetovým vývojom, keď experimentuje a hľadá nové tvary. Účel a tvar príboru je daný už niekoľko storočí a vymyslieť ešte niečo nové a pritom sa neopakovať, to teda stojí „pár“ hodín kreslenia.

„Koľko ráz sa už sám seba pýtam: Čo ďalej? Dá sa ešte niečo vymyslieť, čo nebolo?! …“

Prešla doba masívnych secesných príborov, dekorovaných rôznymi ozdobami. Na trhu dnes vidno už len príbory hladké, jednoduché, krásne v maximálnej účelnosti a jednoduchosti. „Mojím krédom je,“ vyznáva Ján Čalovka, „že najjednoduchšie je aj najkrajšie. „Trh je už presýtený týmito príbormi a unavený z nich. Preto sa výrobcovia snažia oživiť ho zasa dekorovanými príbormi. Áno, dekorovaný príbor je pekný, ľúbivý a v stredných vrstvách obyvateľstva veľmi obľúbený.

Pred rokmi sa dostal na trh príbor vzor 68. Je dekorovaný a podnes ho ľudia radi kupujú. „Tá šesfdesiatosmička,“ priznáva sa, „bola pre mňa kompromisom, ústupkom pred vkusom spotrebiteľov. Ja som pre to, aby príbor vychádzal z materiálu a podporoval ho. Aby neboli zbytočné ozdoby. Príbor nemá na stole vynikať, ale má s ostatnými vecami harmonizovať. Predstavu sa mi podarilo sčasti realizovať už aj pri príbore vzor 70 PRIOR.“

Ak si dobre všimnete tento príbor na našom obrázku, zistíte, že má krásne a ušľachtilé línie. Ján Čalovka mi však ukázal aj výrobky z jeho experimentálnej „kuchyne“ a poviem vám, navždy škoda, že tieto príbory neuzreli svetlo sveta. (Medzitým, čo som obzeral tieto príbory, znovu mi namiešal svoju špecialitu – teda ozaj špecialitu, nápoj pre fajnšmekrov. Vyskúšajte si to doma. Neobanujete! ) „Práve na týchto experimentoch si overujem tvarové možnosti príborov. Keď však navrhujem pre výrobu, už musím mať na zreteli aj obchod a technológiu. Teda aby výroba nebola príliš náročná, prácna a nákladná. Lebo raz darmo, keď bude ako tovarové perfektný, no drahý, konečný efekt sa stratí, pretože ho nikto nekúpi. My však chceme, aby sa príbory predávali. Ale… Máme strašne staré stroje, niektoré sem doviezli ešte volským záprahom.

Na stole leží tanier s chutným jedlom. Biftek. Nejaká dievčina si sadá za stôl, tvár jej nevidieť, iba ruky, ktoré siahnu k taniera a chytia príbor. Ruky sú krásne, štíhla a pestované. Detail ruky s príborom. (Áno, tá ruka je skutočne pekná. Človek sa nemôže zbaviť dojmu, že patri krásnemu stvoreniu.) Potom vidno obe ruky, ako s gracióznou eleganciou narábajú s príborom, akoby človek a kov tvorili jedno – dokonalá harmónia. Kým sa mohla odohrať táto scéna, pretiekli stáročia. Pozrime sa v kocke na históriu príboru. Prvou lyžicou bola vlastne skrčená dlaň človeka. Prvou vidličkou dvojzubec. Predchodcom príborového noža bol obyčajný kuchynský nôž. Trvalo roky, kým sa tvary týchto nástrojov vykryštalizovali do podoby, v akej ich poznáme dnes. Napríklad taká lyžica. Dlho vyzerala ako naberačka, mala krátke držadlo, akurát tak do dlane a naši predkovia si ju zhotovovali z kovu, dreva alebo kostí. Tvarovali ju do rôznych podôb a ozdobovali peknými ornamentami. Vidlička sa začala používať oveľa neskôr ako lyžička. Ako sme už spomenuli, spočiatku to bol dvojzubec. Vtedajšia kuchyňa nepoznala toľko spôsobov prípravy mäsa, poväčšine sa mäso opekalo na ražni a preto na manipuláciu s ním bolo treba aj primerane mocný nástroj – dvojzubec. Vo filme Becket ste si mohli všimnúť, že sa jedávalo rukami a vidlička bola ešte veľká novosť. Ani grófi nevedeli, čo si s ňou počať.

Rozvoj pribornictva nastal až v 19. storočí súčasne s rozvojom továrenskej veľkovýroby. V Sandriku začali vyrábať príbory a kuchynské náčinie začiatkom tohto storočia. Postupne rozširovali aj výrobu iných druhov tovaru. Dnes okrem tradičnej „sandričiny“. Ktorá z celkovej produkcie tvorí dnes, menšiu časť robia hliníkové sudy, čističe vzduchu a oleja pre autá a iné výrobky. Aj materiál na výrobu príborov sa časom menil. Najprv sa zhotovovali z alpaky – to je zliatina medi, niklu a zinku – alebo zo striebra a postriebrovali sa. Áno, je to zvláštne, ale je to tak. Aj strieborné príbory sa postriebrovali. Základný materiál na výrobu strieborných príborov totiž tvorila zliatina medi a striebra. To kvôli tvrdosti pretože čisté striebre je veľmi mäkké. Ním sa robila iba povrchová oprava, aby výrobky mali pekný vzhľad a lesk. Len oveľa neskôr začali používať antikorovú oceľ. „Boli to pekné príbory,“ spomína na počiatky Mikuláš Budinský. Robí v Sandriku už vyše štyridsať rokov, na budúci rok ide na zaslúžený odpočinok. „Viete, mne sa zo všetkých najviac páčil príbor zvaný B-fazón. Robili sme ho okolo roku 1938 -1940. Najviac rokov sa vyrába príbor vzor 86, v Sandriku od roku 1905. je to jeden zo starých secesných príborov, ešte stále veľmi obľúbený. Kuriozitou je, že tento istý vzor vyrába aj rakúska firma BENDORF. Z novších vzorov je najobľúbenejší a aj sa najlepšie predáva vzor 58 BRUSEL.

Iste vás zaujíma, ako to vyzerá v cudzine, najmä na Západe. Pokiaľ som mal možnosť vidieť vzory ich príborov, musím zaklepať na drevo. Držíme so svetom krok (hlavne vďaka Jánovi Čalovkovi). Posledným výkrikom módy v tejto oblasti sú pozlatené príbory. Bankové konto sa dá prezentovať aj takto. (Teda na zhnitom Západe.) To my nie sme takí snobi. Nám stačí aj hliníkový príbor, ktorý v cudzine už ani nevyrábajú a ak, tak len preto, že ho expedujú do afrických krajín. U nás sa s ním stretnete aj v reštauráciách II. cenovej skupiny.

Továrenská hala. Hrmot a údery ťažkých lisov. Zasa detail ruky – ale ten rozdiel! Ruka je špinavá, s hrubými vrásčitými hánkami. Ako automat vkladá pod raznicu mohutného lisu plechové výstrižky lyžíc a vyťahuje ich už vytvarované. Mohutné údery. Buch, buch, buch. Ruka človeka. Monotónnost a únava. Potom detail ruky krásnej dámy, ako nesie sústo k ústam. Tento záber sa strieda so záberom špinavej ruky stále rýchlejšie, až človek nepostrehne, čo sa deje.

Nielen história, ale aj samotná výroba príborov je zaujímavá. Človeka to hádam ani nenapadne, aby sa zamyslel a pokúsil sa predstaviť si, akými operáciami prešiel ten kúsok antikorového plechu (bohužiaľ, aj hliníkového), kým ta dostal do jeho rúk až ako príbor. Možno to aj niekoho napadne, ale zasa nemá možnosť skonfrontovať si to so skutočnosťou. Ekonomický námestník Ing. Milan Surovec nás srdečne privítal v Sandriku a zveril nás do dobrých rúk. Naším sprievodcom a informátorom bol vedúci výrobnej konštrukcie Viliam Luky. Ochotne sa nám celý deň venoval. „Na výrobu príborov používame neleštený antikórový plech,“ vysvetľuje Viliam Luky. „

Na príbory de Luxe sa dáva plech s obsahom 11 – 15 percent niklu, na ostatné s obsahom do 5 percent niklu. Poznamenajte si, že príbory sa robia z nelešteného antikórového plechu. Lebo tu máme aj leštený. Dovážame ho väčšinou z Rakúska a zhotovujeme z neho výrobky nenáročné na spracovanie, ktoré treba len zalisovať. Ide najmä o strúhadlá na potraviny.“ Náberková časť budúcej lyžice alebo vidličky sa valcuje na potrebnú hrúbku, niekedy aj štyrikrát. Dosiahne sa tým však nielen potrebná hrúbka, ale materiál zhutnie a stane sa tvrdým. Preto sa pred ďalším spracovaním musí žíhať. Až potom sa na „brandle“ urobí tvarový rez, obrúsi sa a vylisuje sa konečný tvar príboru, ktorý však treba ešte povrchovo upraviť. Povrch sa niekoľkokrát brúsi, kefuje a leští. Ešte kontrola, ktorá vyradí nekvalitné kusy a príbor sa môže expedovať. Vlastne, pardon, ešte nie. Chýba nôž. Celokované nože sa robia obdobne ako vidličky alebo lyžičky, až na to, že sa ich čepeľ kalí, aby mala potrebnú tvrdosť. Pri niektorých vzoroch sa však nôž robí z dvoch častí – čepele a držadla – ktoré sa spolu zvaria. Tak je zhotovený aj nôž príboru vzor 68. Veľmi často sa používa aj kombinácia drevo -kov. (Ba pred časom sa robili aj pokusy nahradiť drevo umelou hmotou. Chvalabohu, že tie časy sú už zažehnané.) Veľmi vydarený bol kombinovaný príbor vzor 66, vidno ho na obrázku, ale na trh sa nedostal pre prozaickú príčinu. Držadlá boli nekvalitné, praskali, lámali sa. Teraz – pre tú istú príčinu -uvažujú o zastavení výroby príborov vzor 67 MONTREAL. Pre veľkú nepodarkovosť je ich výroba skoro nerentabilná. Nezdá sa nám to však najsprávnejšie riešenie. Príbor vzor 67 je exkluzívnym a vydareným príborom, ktorý si vždy nájde svojich zákazníkov. Hádam by preto bolo lepšie pouvažovať o inom dodávateľovi. (Teraz držadlá dodáva OPP Humenné.) Takom, ktorý by bol schopný dodať kvalitné držadlá. Pre tých, ktorí chcú v najbližšom čase kúpiť nejaký príbor či už pre seba, alebo ako darček novomanželom, ešte par informácií. Najdrahším exkluzívnym príborom je vzor 68. Stojí 510 korún. O niečo lacnejší – 492 korún – je vzor 67 MONTREAL. Veľmi pekným a aj cenové prístupným – stojí len 390 korún – je príbor vzor „70 PRIOR“. Predáva sa iba v obchodných domoch Prior. Koncom tohto roku sa zjaví v predajniach ďalší nový príbor – vzor 69. V podstate je to však príbor vzor 68, ale bez dekoru.

Rozlúčili sme sa s pánom Lukym. Za dve hodiny sme už kráčali po uliciach Bystrice. Hlavu sme mali ešte plnú dojmov zo Sandriku. Ale zrazu…! Je to pravda, alebo sa mýlime? Nie, nie, tie ruky neklamú, bezpečne ich poznávame aj teraz, keď už nedržia príbor. Je to teda ona, tá dievčina, čo tak pekne vie narábať príborom. Nedalo nám a zastavili sme ju. Bola milá, sympatická, až pokým sme sa jej nespýtali, či by nám vedela popísať, akým príborom dnes obedovala. Zdvihla obrvy a zatvárila sa ako – no toto sú vtipy a chystala sa bez slova odísť. Potom jej prišlo na um, že to myslíme vážne. Trochu neisto sa usmiala. „No, bol to taký príbor…“ Prišla na to, že nevie, aký to bol príbor, že ho nevie ani popísať. „No príbor!“ dokončila. Podali sme jej tento Magazín a s úsmevom sme sa rozlúčili. Pochopila a dlho sa za nami dívala.

DUŠAN KLEIMAN

Zdroj: SMER MAGAZÍN / č.39, 21.3.1969, rodinný archív