ŠŤASTIE MENOM DIZAJNÉRSTVO

Ján Čalovka, ŠŤASTIE MENOM DIZAJNÉRSTVO, NP, 27.1.1997

Denno-denne berie človek do rúk desiatky predmetov najrozličnejšieho určenia. Zriedka mu však napadne premýšľať o tom, kto vymyslel tvar, ktorý sa lichotivo primyká k jeho ruke, kto mu dal líniu dokonale ladnú a funkčnú zároveň. Tvorcovia vecí a vecičiek tohto sveta iba málokedy vychádzajú z tieňa anonymity. Iba niektorému z nich osud dožičí tú výsadu, že predmet a meno autora splynú v jedno, aby žili desaťročia a možno i stáročia, pokiaľ len ich budú ľudia potrebovať. Stavím sa, vážení naši čitatelia, že len málokto z vás bude vedieť, kto určil tvary jedálenského príboru, ktorý sa zvykol predávať pod obchodným názvom bruselský.

Stavím sa, že vážení naši čitatelia, že len málokto z vás bude vedieť, kto určil tvary jedálenského príboru ktorý sa zvykol predávať pod obchodným názvom bruselský. Bol totiž veľmi úspešným exponátom československej expozície na Svetovej výstave v Bruseli v roku 1958.

Napriek tomu, že Levický okres leží bokom väčších kultúrnych centier, jeho tvorca žije práve tu, konkrétne v Pukanci. V závere lanského roka, 21. decembra, dovŕšil pokiaľ mi je známe, jediný človek s povolaním dizajnér v našom okrese – Ján Čalovka, okrúhle životné jubileum – 60. narodeniny. A to už je, uznáte, naozaj dobrý dôvod na to, aby sme sa jubilanta pokúsili bližšie predstaviť i širšej verejnosti okresu.

– V živote treba mať aj šťastie a ja som sa vždy pokladal za šťastného človeka. Môj starý otec bol scestovaný sčítaný človek. Veľa sa mi v rodných Drženiciach venoval a veľa som od neho „pochytil“, čo bol, pravda, šťastný štart do života. Šťastím bol i fakt, že škola v Bátovciach, ktorú som navštevoval, mala „družbu“ so Sandrikom Dolné Hámre – načiera pán Čalovka do spomienok. Keďže chlapec slušne kreslil, urobil do sandrického učilišťa talentové skúšky a začal sa učiť za pasiara a rytca kovov. V škole sa mu darilo natoľko, že vedenie podniku sa rozhodlo poslať ho na Strednú školu umeleckého priemyslu do Bratislavy – odbor priemyslové tvarovanie výrobkov a aranžérstvo a pridalo aj podnikové štipendium. Bratislavská „šupka“ bola vychýrená kvalitnou výukou s individuálnym prístupom ku každému študentovi. Vychovala rad známych umelcov. Z mojich rovesníkov to bol napríklad Albín Brunovský, Ivan Popovič, Juraj Jakubisko, Marián a Imrich Vanekovci a rad ďalších. S mnohými ma spája priateľstvo do dnešných čias – dodá s úsmevom.

Ján Čalovka ŠŤASTIE MENOM DIZAJNÉRSTVO, NP, 27.1.1997

Po absolutóriu školy sa vrátil do materského podniku. Ako mladý človek ho hneď chcel „prevrátiť hore nohami“. No čakala naň studená sprcha. – Dal si ma zavolať riaditeľ Ing. Stejnek: – umelec, pol roka nebudeš robiť nič, len denne štyri hodiny budeš v dielni. Každú sobotu mi zreferuješ, čo si videl. Nuž, bol som veľmi sklamaný. Až po čase som pochopil, čo pre mňa vlastne urobil. Veď každý človek s tvorivým povolaním sa musí najskôr dokonale oboznámiť nielen s prostredím, ale i materiálom, z ktorého bude tvoriť, ako aj s tým, načo a komu bude výrobok slúžiť. Len potom dokáže prísť s niečím novým a vyhnúť sa zbytočným začiatočníckym chybám. Pán riaditeľ naviac rozhodol, že sa musím pozrieť na dva týždne do Prahy. Tu mladý muž trávil čas v Umelecko-priemyselnom a Technickom múzeu, čo rozhodne nebol stratený čas. Práve naopak. Bola to tá príslovečná bodka nad i, čo dovŕšila „stavbu“ jeho názoru na svet úžitkového umenia, do ktorého sa dychtivo snažil vstúpiť.

– Príležitosť sa mi naskytla čoskoro. Žiada sa povedať, že Sandrik mal bohatú tradíciu umeleckého spracovania kovov. Vždy pri ňom pôsobil výtvarný ateliér. Počas II. svetovej vojny sa však vyrábalo iba pre armádu. Umelecké spracovanie kovov sa do podniku vrátilo s mierovou výrobou až po roku 1950. V čase, keď som tam nastúpil, bolo potrebné výtvarne riešiť stolovú kultúru. Aj v tom bol pre mňa kus šťastia. Vpadol som do problematiky, zmocnil som sa témy a už sa jej držal. V tom čase boli u nás archaické zastaralé typy príborov a stolového náčinia vôbec. Svetová výstava znamenala prelom vo výtvarnom spracovaní výrobkov pre byt a stolovú kultúru. V rámci prípravy na spomínanú výstavu sa vytvoril tvorivý tím pod heslom „všetko pre Brusel“ pod šikovným vedením Min. kultúry a Ministerstva hospodárstva. Prelomili sme názor o stolovovaní tak úspešne, že v tom období sme určovali vkus stolovej kultúry Európy i sveta. Bol som šťastný, že nezanedbateľnú úlohu hral aj „môj bruselský“ príbor. Doma sa však uplatňoval spočiatku horšie. Bolo to tým, že nákupcovia obchodných organizácií boli veľmi konzervatívni. Po čase bol v Brne veľtrh, na ktorom náš podnik vystavoval aj bruselský príbor. Ten sa v Brne sa ujal vďaka obrovskému záujmu návštevníkov natoľko, že podnik mal zaručenú výrobu na niekoľko rokov dopredu a predali sa ho doslova milióny. V roku 1959 som sa dostal na päť dni na veľtrh do Viedne. V tých časoch to rozhodne nebol ľahká vec. Nič nové som tu neobjavil, ale zato upevnil v názore, že to. čo robím, je v duchu svetového trendu.

Ján Čalovka, ŠŤASTIE MENOM DIZAJNÉRSTVO, NP, 27.1.1997

Dizajnér totiž vždy musí trochu predbehnúť dobu – odpovedá pán Čalovka na moju otázku o poslaní dizajnéra a pokračuje: – Svoje sny predstavy stelesňuje do výrobkov, ktoré ešte iba prídu do módy. Má mať preto potrebnú dáku sebavedomia a schopnosť predvídať. Musí presvedčiť okolie, že to, čo navrhuje, je v plnej miere funkčné i vzhľadné. A to nebolo a ani nebude jednoduché. Robí pre anonymného zákazníka. Od návrhu po realizáciu prejde často polroka až rok. V procese výroby je tým, čo je pri počiatku. Druhí potom musia jeho návrh v záujme konečného výsledku plne rešpektovať.

Môj handicap bol v tom, že som nemal vysokú školu, ale umelecké kruhy ma akceptovali a rýchlo som sa na základe výsledkov práce stal členom Zväzu výtvarných umelcov. Je pravda, musel som sa viac snažiť, aby som dokázal, že som rovnocenný s tými, čo vysokú školu absolvovali. Považujem za veľmi dôležité, aby človek chcel niečo dokázať. Ak sa totiž uspokojí s priemerom, je zle. Škola mi veľa dala tým, že sa z nás snažila vychovať samostatnú tvorivú osobnosť. Bol som tiež členom tvorivého tímu, ktorý pripravoval exponáty na Svetovú výstavu Montreal v roku 1967, kam som navrhol podnosy, misy a ďalšie stolové náčinie z alpaky.

Ján Čalovka, ŠŤASTIE MENOM DIZAJNÉRSTVO, NP, 27.1.1997

Po čase dostal novú tvorivú výzvu navrhnúť po stránke dizajnu spriadacie stroje. Bolo to pre mňa lákavé, lebo som mohol dokázať čosi v oblasti ktorá bola úplne odlišná od toho, čo som robil dovtedy a navyše aj veľmi komplikovaná. Bolo potrebné pochopiť funkčnosť materiálu, technické spracovanie aj s ohľadom na trh, vziať do úvahy technické a ergonomické podmienky, názory antropológa – stroj musí byť konštruovaný tak, aby bol pre obsluhu čo najpohodlnejší a nezanedbateľné je, prirodzene, aj výtvarné hľadisko. Z ďalších úloh, na ktorom si mohol Ján Čalovka vyskúšať tvorivé schopnosti, bola práca na dizajne korčekového bagra. Táto úloha ho svojou náročnosťou zvlášť priťahovala. Veď musel preštudovať množstvo podkladov, na žiadnu maličkosť nemohol zabudnúť. – Na takej lodi pracuje i žije 20 námorníkov dlhý čas – zdôrazňuje. – Zle na nich dolieha ponorková nemoc, vibrácie. Preto musia mať na lodi, ktorá je ich pracoviskom i dočasným domovom, pocit bezpečia, pohodlia, istoty.

V tom čase boli v móde hranaté tvary. Dal som prednosť mäkkým tvarom, ktoré prostredie zľudšťujú a poviem vám, bol som šťastný, keď boli tí, pre ktorých sme bager navrhovali, s výsledkom spokojní.

Zaujímavou kapitolou v profesionálnej kariére Jána Čalovku bola práca na výtvarnom riešení obuvi. – I tu bolo potrebné do detailu zvládnuť technológiu výroby a „pochopiť“ živý materiál, akým useň bezosporu je, čo môže človek od nej žiadať, ako ju strihať. Dôležité je oboznámiť sa s anatómiou nohy, nezaškodí, ak si dizajnér zhotoví sám kopyto, na ktorej potom tvaruje trebárs elegantnú dámsku topánočku…

Ján Čalovka, ŠŤASTIE MENOM DIZAJNÉRSTVO, NP, 27.1.1997

Dizajnérske výtvory skúseného umelca, s nezameniteľným elegatným rukopisom s dôrazom na líniu a detail, bolo možno vidieť spolu s prácami ďalších popredných slovenských dizajnérov na dvoch výstavách, usporiadaných Slovenským dizajn centrom na popud Jána Čalovku práve v Pukanci, kde žije a pracuje. – V posledných rokoch mi učaril aj jedinečný levický Zlatý onyx. Práve naň v kombinácii s kovom sa teraz upiera moja pozornosť. Nuž a ako som sa mohla presvedčiť spolu s návštevníkmi vlaňajších Pukanských remeselných trhov, na ktorých pán Čalovka svoje najnovšie dizajnérske práce predstavil, nápad to bol veľmi šťastný.

Ak všetko dobre pôjde. Slovenské dizajn centrum Bratislava usporiada v tomto roku svojmu poprednému členovi výstavu súborného diela v Slovenskej národnej galérii. A to je dozaista ďalším šťastným momentom v živote tohto človeka, ktorý sám seba označil za šťastného.

Na záver nám ostáva už iba milá povinnosť zaželať poprednému slovenskému dizajnérovi Jánovi Čalovkovi, obyvateľovi nášho okresu, do ďalších rokov veľa tvorivých nápadov a pevné zdravie.

Oľga Braunová

Zdroj: ŠŤASTIE MENOM DIZAJNÉRSTVO, NOVÉ POHRONIE, 27.1.1997, rodinný archív

Tiež sa ti môže páčiť...