DNES VÁM PREDSTAVUJEME
Prepáčte, ak začnem trochu z iného konca. Každý z nás si istotne rád spomína na Vianoce, keď sa celá rodina zišla za stolom, slávnostne ozdobeným a so slávnostným príborom, ktorý inak ležal cely rok v kredenci. Istotne k tej nálade zvláštnemu čaru prispelo veľa vecí, ale jednou z nich nesporne bolo stolovanie, skutočnosť, že sme za stolom všetci, čo sa inokedy nestáva. Skôr naopak. Stolovaniu sa v poslednom čase nepripisuje žiaden význam, desaťtisíce ľudí zhltne ráno raňajky, napoly behom k autobusu, státisíce ľudí sa stravuje v závodných jedálňach bez akéhokoľvek stolovania, doma stravovanie nie je ani v najmenšej miere obradom skôr sme ochotní zjesť všetko lyžicou, len aby sme manželke ušetrili robotu.
Tento stav ma veľa príčin, dokonca príčin spoločenských, horšie však je, že si naň zvykáme a zväčša sa tomuto tlaku príčin nechceme ani brániť. Život na slovenských dedinách voľakedy bol prostý, chudobný, tvrdý a predsa stolovanie malo svoj jednoduchý, ale nemenný bontón, svoj systém. To je azda na zamyslenie. Druha nepríjemná vec v našom živote je rozkoš z umelých hmôt a pomalé zatracovanie akýchkoľvek prírodných materiálov. A tak sme ochotní piť kávu z porcelánovej šalky a miešať si ju lyžičkou z umelej hmoty, ktorá k tomu prinajmenšom nepasuje, a ktorá je mimochodom z močoviny, lebo aj z nej sa takéto výrobky robia.
Slaninku alebo kus klobásy dávame dnes na porcelánový tanierik, lebo nič iné doma nemáme, behá nám pod nožom hore-dolu, nuž ale na čo ju dať, sortiment príborov v modernej domácnosti, v ktorej je chladnička, mixér, robot, vysávač, televízor, rádio, telefón a automobil sa zúžil na minimum. Stará mať, ktorá nemala nič z tamtoho a žila v podmienkach celkom iných, predsa len mala doma oveľa väčší vyber veci, s ktorými alebo z ktorých sa jedlo. A salašnícky riad bol zase celkom iný a vo vinárskych oblastiach používali opäť celkom iné veci… Dnes sme ochotní piť pálenku z nerezu, hoci to tak nemôže „šmekovať“ ako nám chutila z praobyčajného kalíška u starého otca, spomíname si, ako sa len pilo kyslé mlieko, studené, chutne, z hlinených džbánkov, pamätáme si, že slanina a klobása sa odjakživa krájali na drevených doštičkách a na kuse chleba, s malým nožíkom s drevenou rukoväťou, že žinčica inak chuti z črpáka ako z kvietkovaného pohára v moderných reštauračných salašoch alebo dokonca zo zlatej šálky z umelej hmoty na salaši pri Banskej Bystrici.
O tom všetkom rozmýšľa mladý úžitkový výtvarník, návrhár Sandriku v Dolných Hámroch Ján Čalovka a mali by sme hádam rozmýšľať s nim. Nemá to ľahké, nove veci sa ťažko dostávajú do života, jeho nože sa vraj podobajú na skalpely, čo na tom, že sú moderné, nuž ale či sú dobre aj na krájanie? A Čalovka, ktorý prisahá, že nikdy v živote nevidel ,,živý“ skalpel mysli si, že ak nôž chirurga má takúto podobu, potom je to istotne pre jej maximálnu úžitkovosť, preto, aby ten nôž rezal čo najlepšie. A tak sa háda, presadzuje, vraví o veciach, na ktoré ľudia už zabudli, na vzťah jedla a materiálu, na dobrý pocit, keď zemiaky boli na drevenej mise, ale mäso z ražňa na železnej, lebo je to raz darmo, niečo chutí z toho a niečo patrí do iného, pivo lepšie chuti zo zaroseného krígľa s veľkým uchom ako z parádneho pohára zo servisu Zlata Zuzana v Devíne.
Zaujímavý je Čalovka a obdivuhodná jeho snaha dokázať to, presadiť svoje názory aj vo výrobe a formovať svoje príbory, o ktoré má dnes už záujem celý svet. Oplatí sa ho predstaviť aj touto formou.
Inak: narodil sa 21. 12. 1936 v Drženiciach, je členom SSVU od r. 1958, roku 1951 prišiel za učňa do Sandriku, začal sa učiť za oceľorytca, vedenie fabriky ho poslalo do školy, absolvoval Školu umeleckého priemyslu roku 1956, vrátil sa do fabriky, robil pre Expo 58, vystavoval na III., IV. a V. celoslovenskej prehliadke úžitkového umenia, r. 1959 v Budapešti, r. 1962 na 12. trienále v Miláne, kde získal za svoju kolekciu diplom, v súťaži k 15. výr. oslobodenia ČSSR dostal zvláštne uznanie, tak isto v súťaži k 20. výročiu oslobodenia, r. 1965 vystavoval v Sofii, ešte rok predtým v Mníchove, tento rok v Národnej galérii v Prahe, v Jablonci, dostal 2. cenu za návrh televíznej značky, jeho príbory dostali značku Montreal a poputujú na Svetovú výstavu 1967. To azda stačí. Ostatné na fotografiách.
Ján Čomaj
Zdroj: Smena na nedeľu, č.39, 24.9.1966, rodinný archív
